Ľudia majú rôzne skúsenosti z pohovorov – dobré zlé, ale sú aj takí, ktorí nemajú žiadne a predsa sa pohovoru boja. To bol aj môj prípad.
Vedela som, že najbližšie tri roky, pokým skončím školu, sa musím rozhýbať a nájsť si nejakú prácu v odbore. Študujem pracovnú psychológiu, takže smer bol jasný - HR. V práci som však mala svoje teplé miestočko, dobrých kolegov, len čiastočnú zodpovednosť, ale hlavne veľa času pre seba. Kto robil v gastre, tak mi isto dá za pravdu, že mať v robote vždy plné bruško zadarmo je skvelá výhoda, ale nie len z chleba žije človek. Preto som sa rozhýbala. Síce to nebolo ani za deň, ani za dva ani za mesiac. Hľadať si novú prácu bol pre mňa výstup z komfortnej zóny. Ale nakoniec som to dala!! Životopis odoslaný svietilo na monitore. „Len čo na to povie môj manažér, čo kolegovia, zvládnem to popri škole?“ behalo mi v hlave. No nič, veď aj to je jeden z bojov k novej práci. Človek sa naozaj musí vysporiadať s rôznymi situáciami. Jedna z najťazších pre mňa bola vkročiť do pohovorovej miestnosti. Nakoľko som sa uchádzala do personánej agentúry na post asistentky HR, vedela som, že existuje vzorec vlastností, do ktorých musím zapadnúť. Po telefonickom pohovore som však mala zo seba dobrý pocit, tak som sa upokojovala. Nuž ale, stres je stres a čím viac sa pohovor blížil, tým viac som prepadala panike. Stiahnutý žalúdok, myšlienky stále na možnom scenári otázok. Vtedy som to nevydržala a zodvihla telefón. Vytočila som číslo na môjho staršieho brata a dala mu jasnú, presnú a kontrétnu, no tak histericky podanú otázku: "ČO MÁM ROBIŤ?!" Samozrejme on netušil o čom to splietam, keďže žiadne sprievodné info nedostal. To, že idem na pohovor nevedel, tuším, že nikto z mojho okolia to nevedel. A tu si uvedomujem, kde bola chyba a kde bol dôvod môjho stresu. Nevedomosť. Keby som mu nebola vtedy zavolala, možno by som teraz v AuJobe ani nerobila. Viete prečo? Lebo som si neuvedomovala jednu základnú vec, ktorú mi môj brat jasne objasnil.
Na každom pohovore si sadáte pred človeka, ktorý sa chce s Vami porozprávať. Nesadáte si pred kata ani pred nejaký stroj bez emócii. On dokáže pochopiť Vašu nervozitu, ale tá prílišná môže všetko zabiť. Môže zatieniť všetky Vaše úspechy aj dobré vlastnosti. Doteraz mi znie v ušiach, čo mi povedal: „Choď a porozprávaj sa s ňou ako keby si sa rozprávala s priateľkou“ . A tak som aj urobila. Dnes som členom tímu AuJob a veľmi si to vážim. Bola som jednou z 300 uchádzačov, ktorý mali stres pred pohovorom, ale ja som sa išla porozprávať a vydať zo seba to najlepšie.
Všetkým čo majú stres pred pohovorom by som dala len jeden odkaz: „Každý personalista, ktorý bude s Vami robiť pohovor je človek, ktorý chce počuť všetko dobré čo ste urobili. Tak mu to skrátka povedzte a dobre si pokecajte.“
Prečo sa ľudia boja pohovorov?
Ľudia majú rôzne skúsenosti z pohovorov – dobré zlé, ale sú aj takí, ktorí nemajú žiadne a predsa sa pohovoru boja. To bol aj môj prípad.
Vedela som, že najbližšie tri roky, pokým skončím školu, sa musím rozhýbať a nájsť si nejakú prácu v odbore. Študujem pracovnú psychológiu, takže smer bol jasný - HR. V práci som však mala svoje teplé miestočko, dobrých kolegov, len čiastočnú zodpovednosť, ale hlavne veľa času pre seba. Kto robil v gastre, tak mi isto dá za pravdu, že mať v robote vždy plné bruško zadarmo je skvelá výhoda, ale nie len z chleba žije človek. Preto som sa rozhýbala. Síce to nebolo ani za deň, ani za dva ani za mesiac. Hľadať si novú prácu bol pre mňa výstup z komfortnej zóny. Ale nakoniec som to dala!!
Životopis odoslaný svietilo na monitore. „Len čo na to povie môj manažér, čo kolegovia, zvládnem to popri škole?“ behalo mi v hlave. No nič, veď aj to je jeden z bojov k novej práci. Človek sa naozaj musí vysporiadať s rôznymi situáciami. Jedna z najťazších pre mňa bola vkročiť do pohovorovej miestnosti. Nakoľko som sa uchádzala do personánej agentúry na post asistentky HR, vedela som, že existuje vzorec vlastností, do ktorých musím zapadnúť. Po telefonickom pohovore som však mala zo seba dobrý pocit, tak som sa upokojovala. Nuž ale, stres je stres a čím viac sa pohovor blížil, tým viac som prepadala panike. Stiahnutý žalúdok, myšlienky stále na možnom scenári otázok. Vtedy som to nevydržala a zodvihla telefón. Vytočila som číslo na môjho staršieho brata a dala mu jasnú, presnú a kontrétnu, no tak histericky podanú otázku: "ČO MÁM ROBIŤ?!" Samozrejme on netušil o čom to splietam, keďže žiadne sprievodné info nedostal. To, že idem na pohovor nevedel, tuším, že nikto z mojho okolia to nevedel.
A tu si uvedomujem, kde bola chyba a kde bol dôvod môjho stresu. Nevedomosť. Keby som mu nebola vtedy zavolala, možno by som teraz v AuJobe ani nerobila. Viete prečo? Lebo som si neuvedomovala jednu základnú vec, ktorú mi môj brat jasne objasnil.
Na každom pohovore si sadáte pred človeka, ktorý sa chce s Vami porozprávať. Nesadáte si pred kata ani pred nejaký stroj bez emócii. On dokáže pochopiť Vašu nervozitu, ale tá prílišná môže všetko zabiť. Môže zatieniť všetky Vaše úspechy aj dobré vlastnosti. Doteraz mi znie v ušiach, čo mi povedal: „Choď a porozprávaj sa s ňou ako keby si sa rozprávala s priateľkou“ . A tak som aj urobila. Dnes som členom tímu AuJob a veľmi si to vážim. Bola som jednou z 300 uchádzačov, ktorý mali stres pred pohovorom, ale ja som sa išla porozprávať a vydať zo seba to najlepšie.
Všetkým čo majú stres pred pohovorom by som dala len jeden odkaz: „Každý personalista, ktorý bude s Vami robiť pohovor je človek, ktorý chce počuť všetko dobré čo ste urobili. Tak mu to skrátka povedzte a dobre si pokecajte.“
Miriam Zacharová
Talent Acquisitor